Genocída 8000 Barzaniovcov

Bombardovanie, rabovanie a vypaľovanie dedín, zamínovanie oblastí, genocída, masové vyvražďovanie, migrácia, nútené vysídľovanie, chemické útoky, ruiny, zničené dediny, domovy, mešity, školy …

Genocída Barzaniovcov 1983

Zločiny proti ľudskosti boli odpoveďou vlády Iraku na oblasť Barzan a rod Barzaniovcov, ktorí sa snažili o priridzené uznanie ich ľudských práv a nezávislosť. Barzaniovci boli väznení, popravovaní, zaživa pochovaní. Nebral sa žiaden ohľad na ľudí s fyzickým alebo mentálnym postihnutím. Vraždili chorých, zdravých, mladých, starých, deti i tehotné ženy.

31.7. 1983 režim Baas nechal obkľúčiť tábory Quds a Qadisiya v Qoshtepe. Za asistencie vojenských jednotiek, násilím odobrali všetkých mužov a chlapcov starších ako 7 rokov. V táboroch nechali len ženy a deti. Tábor Qadisiya bol obkolesený tankami a helikoptérami. Pod kontrolou mali celý tábor, aby nemohol nikto utiecť. Ženy a deti, ktoré sa rozbehli za svojimi rodinnými príslušníkmi, bez milosti zastrelili.

10.8. 1983 v nasledujúcej etape započatej genocídy, obkľúčili tábory Harir, Diana Bahirke, Korto a vzali so sebou opäť každého muža a chlapca staršieho jako 7 rokov.

1.10. 1983 tentoraz zasahovali ešte razantnejšie. Pátrali po všetkých mužoch z rodu Barzaniovcov. Prehľadávali dediny, domy, tábory. Naložili ich do vozidiel a doslova vysypali do masových hrobov. Počet BARZANIOVCOV, ktorí boli zavraždení bol 8000, vrátane 315 detí. Túto skutočnosť zaznamenala Amnesty International.

Barzaniovci boli zaživa pochovaný v masových hroboch. Zabíjali ich v rôznych oblastiach púšte Busiya, s rozlohou asi 24,532 km2. Oblasť provincie Samawa je trojuholníkom, ktorý tvorí hranicu medzi Kuvajtom a Saudskou Arábiou, a začína od Nasiriyah po hranice so Saudskou Arábiou. Tieto masové hroby boli vykopané na mieste zvanom Peswe a v oblasti nazývanej Heryariye.

Po oslobodení Iraku, 17. a 18. októbra 2005, pri slávnostnom ceremoniáli boli pozostatky prvých 503 ľudí prevezené do Kurdistanu. Boli pochovaní na súkromnom cintoríne v oblasti Barzan, podľa náboženských zvykov a iných nariadení.

Na zatýkanie a uväzňovanie Barzaniovcov nemali žiadny dôvod okrem toho, že to boli Barzaniovci, Kurdi. Dôvod a spôsob ich zatýkania sa  veľmi nelíšil od toho Židovského nacistami. Vláda Iraku nerozlišovala medzi civilistami, bojovníkmi, štátnymi zamestnancami  ani vojakmi, ktorí pracovali pre irackú vládu. Všetci skončili v masových hroboch. Niektoré kurdské zdroje uvádzajú, že časť Barzaniovcov bola unesená z táborov v roku 1983 a boli na nich testované chemické zbrane. Bolo to vykonávané v tajnosti a nie na všetkých z nich.

Následne Baas režim začal cielene prerušovať dodávku elektriny do táborov aby zabránili ženám (v tom čase už vdovám) dostať sa z táborov, čo i len na trh. Uzavreli tiež školy, ktoré boli v táboroch. Je to zrejmé z listu Generálneho riaditeľstva pre vzdelávanie v Erbile č. 9 / 6-43663.

Od 4. 12. 1983 im začala byť oficiálne odopieraná zdravotná starostlivosť a prístup k akýmkoľvek službám. Vodovodné potrubia boli vykopávané a zámerne prerezávané a ničené. Zastavil sa prídel potravín, ktoré im predtým vláda poskytovala. Takto postupovali Sadámovi (Baat) muži proti ženám a deťom, ktoré zostávali uväznení v táboroch po násilnom odobratí mužov a chlapcov.

V roku 1988 jednotky Jahsh, Baat režim a ich lietadlá začali novú politiku. Otrávili vodné pramene a rieky. Chceli, aby táto otrávená voda zabila každého človeka, všetky zvieratá, vtáky i organizmy. Baatsky režim sa snažil zničiť celý ekosystém v oblasti. Neuchránili sa im ani stromy, pôda, zvieratá dokonca ani hory v oslobodených kurdskych oblastiach.

V roku 1988 dosiahol počet zničených dedín v oblasti Barzan (Mergesor, Barzan a Sherwan) 90. Všetky boli vyrabované a zdemolované.

1.4. 1991 je považovaný za najbrutálnejší útok na Kurdistan. Milióny Kurdov začalo utekať a migrovať pred diktatúrou. Dôvodom bol útok Republikánskej gardy a ďalších síl na Kurdistan. Deti, starí a mladí ľudia čelili leteckým bombovým útokom. Vysídľovanie starších, zdravotne postihnutých, tehotných žien a mentálne postihnutých malo svoje pokračovanie. Stovky z nich zomreli na ceste kvôli zdravotným ťažkostiam, hladu, únave, chladu a snehu. Deti sa postrácali matkám a už nikdy sa nenašli. V tomto roku počas migrácie Kurdov zomrelo na tureckých a iránskych hraniciach a táboroch (Bemzorty, Segirkan, Khoy, Salmas a ich okolí) asi 250 detí, starších a postihnutých z rodiny Barzaniovcov.

Okrem pokračujúceho bombardovania, vysídľovania a vypaľovania oblasti Barzan, neunikli Barzaniovci bombardovaniu ani v  susedných krajinách ako je Irán a Turecko. Od roku 1991 začali turecké lietadlá bombardovať oblasti pozdĺž tureckých hraníc a väčšina z tohto bombardovania zahrňovala i oblasť Barzan. Tieto útoky boli vedené pod zámienkou likvidácie síl PKK. V posledných desiatich rokoch dvadsiateho storočia bolo v tureckých pohraničných oblastiach unesených a zabitých veľa poľnohospodárov, pastierov a civilných osôb. V roku 1996 tureckí vojaci zatkli rodinu Rashida Toyiho a brutálne ju zabili. Bez akýchkoľvek morálnych zábran a rešpektu ich jedného po druhom povyhadzovali z lietadla letiacom nad horami.

REBWAR RAMADAN ABDULLAH

Bádateľ, sociológ a spisovateľ, absolvent Salahadin Univerzity. Je jedným z tých, čo prežili genocídu rodu Barzaniovcov. Narodil sa v roku 1983 v tábore Quds – Qoshtepe, v ktorom žil a vyrastal spolu s príbuznými obetí genocídy. V Súčasnosti je riaditeľom Inštitútu pre dokumentáciu Barzánskej genocídy, pod správou ministerstva Anfalu (počas Anfalu bolo zavraždených vyše 182 000 Kurdov).

Denne sa stretáva s obeťami genocídy a slúži im, skúma a archivuje dôkazové materiály.

SÚVISIACE DOKUMENTY NÁJDETE TU.